Cezhraničná cesta tradícií

V 21. storočí, keď sa do každej oblasti nášho života vtiera novodobosť a vytláča na okraj dávne schopnosti a zručnosti, spomienky na tradičné ľudovoumelecké remeslá a techniky čoraz rýchlejšie blednú. Tradičné ľudové výrobky, remeslá alebo iné zručnosti charakteristické pre tatranské dediny sa udržujú v takmer nezmenenej forme len v niekoľkých obciach, ktoré sa často nachádzajú mimo frekventovaných turistických miest. Práve preto vznikla Cezhraničná cesta tradícií, aby bolo ľahšie dostať sa do mnohých miest pod Tatrami, kde sú ľudové remeslá aj naďalej kultivované. Je to cesta, ktorá podobne ako dávne obchodné cesty, spája tatranské úpätie zo severu na juh a ukazuje rôznorodosť a bohatstvo materiálnej kultúry poľsko-slovenského pohraničia. Zároveň si tiež uvedomujeme, aké množstvo spoločných znakov spája tieto územia. Zoznámenie sa s konkrétnymi remeselníkmi a oboznámenie sa s ich prácou, nám dovolí zachovať si útržok kultúrneho dedičstva obsiahnutého v ľudových výrobkoch. V časoch, keď veľa ľudí túži po predmetoch, ktoré nie sú priemyselným produktom, ktoré si v sebe zachovávajú individualitu tvorcu (svedčí o tom rastúca popularita nového javu – etnodesignu), Cezhraničná cesta tradícií nám umožní dostať sa k ľuďom zaoberajúcich sa danou remeselníckou činnosťou. Vďaka tomu sa môžeme stretnúť s tvorcami, pre ktorých je táto tradícia aj naďalej živá, často odovzdávaná z pokolenia na pokolenie, pravdivo prežívaná, chápaná a uznávaná.

Tradičné remeselníctvo

Tradičné odvetvia ľudového remeselníctva v podtatranských dedinách boli odpoveďou na mnohé potreby spojené so základnou existenciou človeka v horskej oblasti. Pôvodne sa vyrábali predmety nevyhnutné pre vlastnú domácnosť. Takmer v každej dedine bolo možné nájsť odborníkov zaoberajúcich sa kováčstvom, hrnčiarstvom alebo obrábaním dreva. Boli tu však aj remeselníci spracúvajúci kožu, ktorí vyrábali aj vlnenú alebo ľanovú priadzu, tkáči a obuvníci. Populárne bolo tiež vyšívanie, ktorým sa v podtatranskej oblasti zaoberali aj muži. Ďalšou etapou rozvoja remeselníctva bol vznik špecializovaných remeselníckych stredísk, čo sa najčastejšie viazalo s výrobou určitých predmetov na predaj. Mnohokrát išlo o zárobok, ktorý predstavoval zdroj obživy danej rodiny. Táto dedinská ekonomická sebestačnosť, ktorej bázou bola domáca výroba, spôsobila vznik ešte užšie špecializovaných profesií a vytvorenie lokálnych stredísk zaoberajúcich sa zvoleným remeslom, napr. prackárstvom, ktorým bol známy Ratułów, alebo kamenárstvom rozšíreným v Bielom Potoku na Orave. Druh remesla závisel od prírodných podmienok a prístupnosti vhodného materiálu, čo vidieť hlavne v prípade hrnčiarstva, kamenárstva alebo košikárstva. Časť hotových výrobkov bola predávaná na mieste a ostatné sa nosili na jarmoky a trhy, alebo s nimi ľudia vadrovali z dediny do dediny, kde ich predávali. Obchodom sa zaoberali samotní výrobcovia a ich rodiny, alebo podomoví obchodníci, ktorí sa občas dostali aj do najodľahlejších miest.

Takýto obraz remesla sa menil postupným rozvojom priemyslu a rastom tempa premien, ku ktorým došlo v 20. storočí. Epocha pary a elektriny umožnila lacnejšiu výrobu a dobývajúc Európu, systematicky a neľútostne potlačila ručnú výrobu, ktorá sa čoraz menej oplácala. Dôsledkom tohto javu bolo schudobnenie dedinského obyvateľstva a postupný zánik niektorých povolaní. K pokusom zadržať tento proces dochádzalo už v druhej polovici 19. storočia, keď sa začali organizovať celoštátne veľtrhy prezentujúce výrobky z jednotlivých regiónov, napríklad veľtrh v Lvove v roku 1894 alebo v Poznani v roku 1929. Boli organizované školenia, kurzy a taktiež zakladané učilištia, ako napr. Škola drevárskeho priemyslu v Zakopanom.

K tradičným remeselníckym technikám sa ľudia vrátili z nutnosti v pohnutých časoch prvej a druhej svetovej vojny. Sebestačnosť a vynachádzavosť neraz pomáhali vďaka predaju vlastných výrobkov v mestách nielen prežiť, ale dokonca aj získať dodatočné materiálne prostriedky. Po druhej svetovej vojne sa situácia opäť zmenila. Rozvoj priemyslu a masová, resp. lacnejšia výroba sa pričinili k tomu, že ručná výroba sa prestala oplácať. Na zastavenie tohto procesu sa v roku 1945 začal implementovať vládny program ochrany tradičného umenia a ľudovoumeleckých výrobkov prostredníctvom organizovania mnohých súťaží, výstav a jarmokov. Odborný dozor nad remeselníkmi (taktiež ľudovými umelcami) mala CPLiA (Centrála ľudového a umeleckého priemyslu), ktorá dbala o kontinuitu pôvodnej tvorivosti v súlade s tradíciami.

Obrábanie dreva (piliarstvo, stolárstvo, kolárstvo, debnárstvo, šindliarstvo, husliarstvo)

Pod širokým pojmom obrábanie dreva sa skrýva niekoľko profesijných odborov, ako napríklad piliarstvo, tesárstvo, stolárstvo, debnárstvo, šiandliarstvo alebo kolárstvo. Tieto povolania často vykonával jeden človek, ktorý ovládal veľa rôznych zručností. Piliarstvo poskytovalo drevené konštrukčné prvky potrebné pri výstavbe (dosky, trámy, brvná, časti krovu atď.). Píli budovali obyčajne na brehoch riek, pretože na pohom sa využívala vodná energia (dodnes je v prevádzke takáto píla na rieke Bialka medzi Bukowinou Tatrzańskou a Białkou Tatrzańskou). Na píle často pracovali tesári, ktorí zároveň pripravovali základné časti konštrukcie budúcich budov. Nemali vlastné dielne len sadu náradia, s ktorou sa premiestňovali zo stavby na stavbu. K nástrojom patrili sekery, dláta, kladivá, píly a hobľovacie nože. Dobrý tesár bol veľmi vyhľadávaný a tešil sa v dedine veľkej úcte a dôvere. Jeho práca bola ťažká a vyžadovala si zvláštnu zručnosť a precíznosť. O šikovnosti tesárov svedčia sakrálne objekty, ktoré stavali (napr. kostol v Dębne Podhalańskom, Oravke alebo Tvrdošíne), ale aj svetské budovy, ku ktorým patrí napr. komplex obytných domov v Chochołowe, kúria Moniakowcov z Oravského etnografického parku v Hornej Zubrici, alebo pastierske salaše v Jurgove.

Keď tesári skončili svoju prácu, do novo postavenej budovy vkročili stolári, ktorí dokončili dom a vyrobili zariadenie. Väčšina gazdov si dokázala vlastnoručne vyrobiť predmety každodennej potreby – hrable, poriská do lopát, drevené stolčeky, lavice alebo jednoduché drevené nádoby, napr. stupy. Zručnejší stolári používali podobné nástroje ako tesári, mali však ešte dodatočne ručné vŕtačky a hoblíky a vyrábali tiež zložitejšie výrobky ako okná a dvere, lišty, police, kredence, skrinky, intarziové stoly a truhlice na výbavu. Podtatranskí stolári boli známi tým, že zdobili svoje výrobky rezbárskymi prvkami. Najčastejším motívom, ktorý sa objavoval na priečnych trámoch alebo nábytku bola "leluja", čiže ľalia zlatohlavá a rozeta (symbol slnka a života) a od konca 19. stor. aj krasovlas bezbyľový. K najväčším nábytkárskym strediskám v súčasnosti patria Bukowina Tatrzańska, Chyžné, Jablonka, Nowy Targ, Murzasichle, Tokarnia, Toporzysko, Spytkowice a Zakopané.

Spracovaním dreva sa zaoberali aj šindliari, ktorí vyrábali šindle (malé drevené doštičky na pokrývanie striech). Šindle a štiepané šindle (dosky štiepané pozdĺž pňa) boli najpopulárnejším a natrvácnejším materiálom (životnosť 20-25 rokov) používaným v stavebníctve v podtatranskej oblasti, čo generovalo dopyt na tento typ výroby. Vyrábali sa dva druhy šindľov: rezané pomocou píly (s nižšou životnosťou, pretože je narušená štruktúra vláken) a štiepané pomocou sekery (bez poškodenia prirodzenej štruktúry dreva). Aby mohol šindliar takéto šindle vyrobiť, potreboval sekeru, obojručný nôž a hoblicu (kobylica).

Ďalším povolaním spojeným s drevom bolo kolárstvo – výroba a oprava kolies do vozov a bričiek. Ešte pred sto rokmi sa kolárska dielňa nachádzala takmer v každej dedine. Postupom času sa toto povolanie marginalizovalo, ale v súčasnosti vzhľadom na módu voziť sa povozmi a kočmi, prežíva renesanciu.

Do skupiny povolaní spojených s drevom patrí aj debnárstvo, ktoré spolu s tesárstvom patrí k najstarším povolaniam v strednej Európe. Práca debnára spočíva vo výrobe drevených nádob slúžiacich na uskladnenie potravín a vody, teda kadí, sudov, putní, geliet, kanví, korýt, maselníc, dieží a šechtárov. Nádoby sa vyrábali z dubových alebo borovicových latiek spojených obručami z koreňov, lieskových prútov alebo kovu. Debnárstvo, podobne ako kolárstvo, začalo koncom 19. stor. systematickým obmedzovaním výroby upadať do zabudnutia. Príčinou regresu bol nárast konkurencie skleného a železného riadu. V súčasnosti je to jedno z nazriedkavejších povolaní, chápané skôr ako umenie než ako remeslo, v dôsledku čoho debnárov zaraďujeme do kategórie ľudových umelcov.

Keď spomíname profesie zaoberajúce sa spracovaním dreva, nesmieme zabudnúť na košikárstvo (vypletanie), ktoré sa nespájalo len s obrábením dreva, ale aj spracovaním iných materiálov rastlinného pôvodu (vŕbové prútie, tráva, slama, trstina). Najčastejšie sa vyrábali koše na skladovanie rôznych predmetov (zemiakov, cvikle, fazule atď.), ale vypletanie sa využívalo aj v iných oblastiach, napr. v doprave (košiny a horné časti vozov upletené z koreňov), v stavebníctve (pletené ohrady), v stolárstve (prútený nábytok), v odevníctve (pletené klobúky).

Veľmi špecifickým povolaním spojeným s využitím dreva, ktoré si vyžaduje veľkú precíznosť, bolo a naďalej je umenie výroby hudobných nástrojov – husliarstvo. V podtatranskej oblasti husliari najčastejšie vyrábali strunové nástroje – husle, basy a žlobčoky, ale aj dychové nástroje (fujary trombity) a píšťalky, flauty a gajdy (dudy). V súčasnosti sú husliarske dielne roztrúsené po celon euroregióne Tatry, o. i. v Nowom Targu, Chabówke alebo v Zakopanom.

Obrábanie kože (kožušníctvo, remenárstvo a brašnárstvo, krpčiarstvo, papučiarstvo)

Podtatranské regióny, hlavne Podhalie, sú aj naďalej oblasťami, kde sa neprestal nosiť kroj a kde si ho gorali ešte stále ochotne obliekajú. Niektoré časti tradičného odevu – kožuchy, serdáky, opasky alebo krpce sa vyrábali a naďalej vyrábajú z kože a zaoberali sa tým remeselníci, ktorí ovládali zároveň kožušnícke, remenárske a brašnárske zručnosti. Všetky potrebné prvky tradičného odevu tvorili nielen pre seba, ale aj na predaj. Najväčšie zoskupenia kožušníkov sa nachádzali na území severného Slovenska, v niekoľkých obciach na Liptove a v Levoči. Na severnej strane Tatier dominovali kožušníci z Białky Tatrzańskej, Nowého Targu, Ostrowska a z Waksmunda.

Dôležitou súčasťou kroja bola obuv (krpce) a bačovské opasky, ktoré sú v súčasnosti považované za goralské symboly. Krpce sa vyrábali z jedného kusa hovädzej kože, ktorá pevne obopínala nohu. Pôvodne to bol materiál prírodnej farby, čo sa v priebehu rokov zmenilo, keď kožu pod vplyvom módy začali farbiť moridlom načierno, nažlto a nazeleno. Krpce sa zdobili vyrážanými ornamentmi alebo vybíjali kovovými cvočkami, čím vznikali geometrické alebo rastlinné vzory.

Tí istí remeselníci sa zaoberali výrobou širokých kožených opaskov, tzv. bačovských a trochu užších opaskov pre širší okruh odberateľov. Opasky boli pôvodne veľmi skromné, ale postupne sa stávali čoraz ozdobnejšie a širšie. Dekorované boli razidlovou výzdobou, mosadznými nitmi, prackami a sponami, ale aj spletenými remienkami. Majstri remenárskeho umenia mali najčastejšie svoje dielne v Białke Tatrzańskej, Bukowine, Brzegoch, Ratułowe a v Zakopanom. V súčasnosti je najväčší dopyt po papučiach z mäkkej kože lemovanej kožušinou a kožených šľapkách alebo drevákoch vyrábaných okrem podtatranskej oblasti aj v Nowom Targu, Rdzawke a v Tylmanowej.

Spracovanie vlákien a tkanín (tkáčstvo, krajčírstvo)

Tradičný ľudový odev sa v podtatranskej oblasti šil z vlastnoručne zhotovených ľanových a vlnených tkanín, ktoré vyrábali tkáčky alebo (oveľa zriedkavejšie) tkáči (knopovia). Ľanové plátno malo rôznu hrúbku a farbu (od sivého po bielu) v závislosti od toho, na čo bolo určené. Vlnené tkaniny sa najčastejšie plstili (filcovali) na súkno, potrebné na výrobu nohavíc (portky) a halien (čuha). Šitím a vyšívaním (cifrovaním) súkenných odevov sa zaoberali väčšinou muži. Zhotovovali často veľmi zložité dekoračné prvky ako křešivo, "pieski", "raki" a brmbolce. Okrem spomínaných nohavíc a halien sa zo súkna vyrábali zimné kapce predávané na jarmokoch, ale aj goralské klobúky. V 20. stor. sa zo zvyškov tkanín a handričiek vyrábali farebné koberce s ľanovou osnovou.

V medzivojnovom období prišla do módy tkáčska technika, ktorou sa tvorili umelecké gobelíny. Táto tradícia sa začala v roku 1910 v Zakopanom, kde boli organizované dobrovoľné doškolovacie kurzy pre tkáčky.

Dekoratívne umenie (výšivkárstvo, čipkárstvo)

Výšívanie a výroba čipiek patria k najstarším spôsobom zdobenia tkanín a kože. Bol to jediný spôsob, ako dosiahnuť, aby sa prvky ľudového odevu aspoň trochu podobali na dvorné odevy a stali sa tak o niečo šľachetnejšie a priblížili sa k materiálom, s ktorými sa ľudia stretávali v kostole. Najčastejšie sa vyšívalo cvernami, ale aj tenkým remienkom, flitrami a korálkami a používali sa pri tom rôzne techniky – anglická výšivka, šľučkový steh, výšivka toledo a hladkovanie. V súčasnosti výšivkárky najčastejšie ozdobujú kroje pre ľudové súbory, vyšívajú košele, živôtiky, dečky a obrúsky. Niektoré časti ľudového odevu boli dodatočne zdobené čipkami. Čipky (v podtatranskej oblasti najčastejšie háčkované) sa používali aj na zdobenie golierov, postelnej bielizne, vreckoviek, obrusov alebo záster. K rozvoju čipkárstva v horách sa pričinili Helena Modrzejewska, Stanisłw Witkiewicz a Tytus Chałubiński, ktorí nabádali a učili goralky robiť čipky (Helena Modrzejewska bola donátorkou Štátnej školy čipkárstva v Zakopanom v roku 1883, v súčasnosti je to Združená odborná škola č.2 H. Modrzejewskej).

Spracovanie hliny (hrnčiarstvo)

Spracovávanie hliny, jednej z najľahšie prístupných surovín, patrí k najstarším remeslám na svete. V podtatranskej oblasti hrnčiari pôsobili zväčša tam, kde sa nachádzali zdroje vhodného materiálu. V okolí takýchto miest sa po určitom čase tvorili strediská, napr. v Rabke (kde sa ešte aj dnes nachádzajú dve hrnčiarske dielne), Chochołowe a v Skomielnej Białej. Zručnosť vyrábať hlinený riad často prechádzala z otca na syna. V hrnčiarskej práci je najdôležitejšia dielňa vybavená hrnčiarskym kruhom a pecou, ktorá slúži na vypaľovanie nádob. Hotové výrobky v podobe mís, džbánov, hrncov, dvojakov a kachlíc sa predávali na jarmokoch, mnohokrát vzdialených od rodnej dediny. Hrnčiari vyrábali tiež hlinené kopule slúžiace na zakončenie šindľových striech, ale aj hlinené hračky, ktoré predávali rekreantom navštevujúcim tatranské kúpele.

Veľa výrobkov bolo spevnených červenou alebo zelenou glazúrou (okolie Bardejova) a zdobených rôznymi geometrickými prvkami maľovanými bielou farbou.

Spracovanie kovu (kováčstvo, prackárstvo, drotárstvo)

Dopyt vidieckeho obyvateľstva po výrobkoch zo železa bol aj napriek vysokým cenám vždy veľmi veľký. Prístup ku kovovým výrobkom značne vzrástol so spriemyselnením niektorých regiónov, so vznikom miestnych hút vytápajúcich železnú rudu (napr. zakopanské Kuźnice) a tým, že sedliaci dostali do vlastníctva pôdu, čo zlepšilo ich materiálnu situáciu. Kováčstvo bolo často odovzdávané z pokolenia na pokolenie a to sa viazalo aj s dedením kováčskej dielne vybavenej rôznym potrebným náradím. Kov sa obrábal v kováčskej dielni, ktorá sa nachádzala ďaleko od stredu dediny (vzhľadom na nebezpečenstvo požiaru), obyčajne pri hlavnej ceste, aby pocestní mohli ľahko podkúvať svoje kone. Preto mali dielne spredu postavený malý gánok. V strede dielne dominovala vyhňa s ohniskom a mechmi na udržiavanie ohňa (neskôr boli nahradené elektrickým ventilátorom), nákova, zverák a sada nevyhnutného náradia ako sú kladivá, kliešte, nožnice na kov, štipce atď. Pomocou týchto nástrojov sa vyrábali podkovy, kosy, radlice do pluhov, sekery, nože, lopaty, vidly, trojnožky na kotlík, háky, ale aj kľučky, zámky, mreže, pánty alebo kovania na dvere a kríže. Kováči často využívali kovový šrot tzv. szmelc a spracovávali ho podľa aktuálnych potrieb. Veľa výrobkov tiež zdobili vyrážaným dekorom a zvláštnymi nastrihnutiami, ktoré vytvárali geometrické alebo rastlinné vzory. V podtatranskej oblasti sa okrem goralov kováčstvom zaoberali taktiež Rómovia, ktorí sa špecializovali na výrobu medených kotlov, hrncov, pekáčov a iných podobných výrobkov.

Tradičné úžitkové kováčstvo dnes už zaniká, ale zato umelecké kováčstvo prežíva svoju druhú mladosť. Móda na kované brány, zábradlia, lampy, krbové náradie alebo mreže spôsobuje, že odborníci pod Tatrami sa nesťažujú na nedostatok práce.

Popri kováčstve sa v tejto oblasti vyskytoval aj iný spôsob obrábania kovov, spojený s výrobou niektorých prvkov ľudového odevu, ako sú pracky, sponky, spony, ale aj fajky a kovové časti valašiek. Spomínané predmety sa vyrábali najčastejšie z mosadze alebo pakfónu (zliatiny medi, niklu a cínu imitujúcej striebro). Spony odlievali alebo vystrihovali z tenkého plechu, najčastejšie v tvare srdca alebo oválu. Zdobené boli razením a gravírovaním (tzv. cifrovanie). Pracki a fajky sa vyrávali o.i. v Bukowine, Dzianiszi, Poronine, Ratułowe a v Zakopanom. Veľmi často sa prackári zaoberali aj výrobou zvoncov (suliarov a klepárov) pre ovce, kone a kravy. Odborníkmi na toto odvetvie boli obyvatelia Spiša, Oravy a Liptova, ktorí predávali svoje výrobky bačom v celej podtatranskej oblasti.

Kov v podobe drôtu využívali zasa drotári. Boli to potulní remeselníci, zaoberajúci sa drôtovaním (opravou) puknutých hlinených kuchynských nádob. Keď odchádzali za prácou, často sa vzďaľovali od domova aj stovky kilometrov. Toto remeslo bolo obzvlášť rozšírené u Slovákov (v Turzovke je pomník drotára a jeho učňa) a u Ruských goralov (Lemkov a Bojkov). Výsledky ich práce si dnes môžeme pozrieť iba v múzeách.

Hračkárstvo

Hračkárstvu sa ľudia venovali prevažne v zime, keď už nemali dôležitejšiu prácu na poli. Vyrábali drevené, hlinené alebo papierové hračky pre deti – hrkálky, vozíky, kolísky, hojdacie koníky, vtáčiky, vojačikov, ale aj píšťalky, rapkáče a miniatúrne bubienky pre bábiky. Hračky sa vyrábali sériovo podľa ustáleného vzoru a šablóny a remeselníci ich maľovali živými krikľavými farbami, alebo ozdobovali geometrickými a rastlinnými vyrezávanými ornamentmi. Tieto výrobky sa najčastejšie kupovali na jarmokoch alebo v stánkoch na hodoch a od druhej polovice 20. stor. taktiež v obchodoch s ľudovoumeleckými výrobkami.

Maliarstvo na skle, sochárstvo

Ani sochárstvo ani sklomaľbu (vitrochrómiu) nezaraďujeme k remeslám, ale patria k tradičným činnostiam, prostredníctvom ktorých obyvatelia poľskej aj slovenskej podtatranskej oblasti vyjarovali svoje umelecké cítenie. Obe tieto oblasti ľudovoumeleckej činnosti sú dnes vizitkou tradičného kultúrneho dedičstva euroregiónu Tatry.

Obrazy na skle, ktoré ozdobovali v minulosti goralské domácnosti, sa vyrábali na sklenených tabuliach pochádzajúcich z horného Uhorska, kde ešte v 19. stor. fungovalo mnoho sklárskych hút. Maliari najčastejšie využívali odpadové sklo nižšej kvality. Maľované obrazy na skle rozvážali a predávali po celom Podtatrí podomoví obchodníci alebo maliari, ktorí sa zároveň zaoberali aj obchodom. Dominovala medzi nimi náboženská tematika – najčastejšie predstavovali Krista a Pannu Máriu, ale aj svätých patrónov, ktorých si uctievali obyvatelia daných regiónov. Podstatne menej zobrazovali autori svetské témy, kde dominovali zbojnícke scény s Jánošíkom a jeho frajerkou. Slovenská maľba na skle sa rozvíjala v troch variantoch – severozápadnom, severovýchodnom a južnom. Z týchto troch kategórií severozápadný variant zasahoval taktiež na Spiš, Podhalie a Oravu na poľskej strane Tatier.

Obrazy maľované na skle sa dávali do bielej izby na ozdobnú policu umiestnenú na stene oproti dverám, na tzv. svätú stenu. Vládlo všeobecné presvedčenie, že takto zmaterializovaná prítomnosť sacrum zabezpečuje obyvateľom domu starostlivosť Pána Boha a svätých. K najznámejším umelcom zaoberajúcim sa týmto odvetvím tvorivosti patria v súčasnosti Zofia Roj-Kozłowska, Ewelina Pękowa zo Zakopaného, Janina Maślanka z Nowého Targu a Stanisław Wyrtel z Oravy.

Rovnako ako v sklomaľbe aj v sochárstve prevládala náboženská tematika. Tvorcami sôch boli reprezentanti rôznych dedinských vrstiev (od pastierov až po profesionálov), ktorí individuálnym spôsobom (občas naivným) predstavovali postavu Ježiša, Panny Márie a svätých – objekty kultu blízke ich srdcu. Tieto sochy boli umiestňované v božích mukách, zriedkavejšie v kostoloch alebo domoch. Tvorcovia najčastejšie zobrazovali Pannu Máriu s dieťaťom, Nepošvrnené počatie Panny Márie, Bolesntnú Pannu Máriu, Zmysleného Ježiša, Ježiša Krista Nazaretského, Ecce Homo, tretí pád pod krížom ale aj sv. Jána Nepomucena, sv. Floriána a iných svätých. Vyskytovali sa aj sochy čertov, anjelov a zvierat. K  najzaujímavejším sochárom z okolia Tatier patrí Edward Sutor z Nowého Targu, Karol Wójciak "Heródek" z Veľkej Lipnice a Józef Janos z Dębna Podhalańského.

Kulinárne tradície

Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva poľsko-slovenského pohraničia je výroba potravín. Strava v podtatranskej oblasti bola do polovice 20. stor. skromná a jednotvárna. V kuchyni sa využívali potraviny získané z chovu zvierat a z poľnohospodárskej výroby. Základom horského hospodárstva bol chov oviec a dobytka a s tým spojené pastierstvo (spoločná tradícia pre celý karpatský oblúk). Produktom chovu boli syry vyrábané pridaním syridla (čerstvé syry a oštiepky), poľnohospodárstvo poskytovalo zeleninu (hlavne zemiaky, kapustu, fazuľu) a obilniny, z ktorých sa získavala múka na chlieb a rôzne druhy krúpov.V podtatranskej oblasti sa rozvinulo aj včelárstvo, kde včelári chovali včely v úľoch okolo svojho domu.

Katarzyna Ceklarz

Najdôležitejšie múzeá a izby ľudových tradícií v podtatranskej oblasti

• Podhalianske múzeum PTTK Czesława Pajerského v Nowom Targu – prezentuje najstaršie remeslá v Nowom Targu ako sú kožušníctvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, debnárstvo a stolárstvo. Nowy Targ Ratusz 1, tel. (18) 266-77-76, http://www.muzeum.nowytarg.pl/
• Múzeum Wł. Orkana v Rabke – v interiéri starého kostola-múzea sa nachádza hrnčiarska dielňa s vybavením, tesárska dielňa, náradie na spracovanie ľanu a potrebné pri práci na poli a lúkach. Rabka-Zdrój, ul. Sądecka 4, tel. (18) 267-91-28, http://www.muzeum-orkana.pl/
• Pieninské múzeum Józefa Szalaya v Szczawnici – nájdeme tu náradie na spracovanie ľanu a vlny, kováčske, debnárske a stolárske výrobky, ale aj kroje pieninských goralov a šlachtovských Rusínov. tel. (18) 262-22-58
• Oravský etnografický park v Hornej Zubrici je múzeum-skanzen, kde môžeme navštíviť vyhňu, valchu, olejáreň, pílu a pozrieť si veľa predmetov a remeselníckych výrobkov z Oravy. Zubrzyca Górna, tel. (18) 285-27-09 http://www.orawa.eu/
• Skanzen Józefa Żaka – Zawoja Markowe Rówienki – prezentuje tradičný interiér goralských domácností. Zawoja Markowe Rówienki, tel. 601-167-967 lub (33) 874-36-70 (Pobočka PTTK, Sucha Beskidzka)
• Osada Czorsztyn – komplex historických budov prenesených z územia dnešnej czorsztynskej priehrady, sú to o.i. kúria Drohojowského, krčma Leopolda Szperlinga, vily Teofila Sanoka a Józefa Galotu a gazdovstvo Jana Królczyka, v ktorom sa nachádza malé etnografické múzeum. Kluszkowce ul. Stylchyn 1, tel.: (18) 265-03-02, http://www.osada.czorsztyn.pl
• Izba ľudových tradícií – Ľudový dom Fr. Ćwieżewicza pri Bukowinskom centre kultúry v Bukowine Tatrzańskej, kde si môžeme pozrieť tkáčsku a kolársku dielňu, náradie používané pri práci na poli a výstavu prác ľudových tvorcov. Dom Ludowy, ul. Kościuszki 87, tel. (18) 207-72-21
• Tatranské múzeum Tytusa Chałubińského v Zakopanom – vlastní najväčšiu etnografickú expozíciu na Podhalí, na ktorej sú predstavené hrnčiarske, kováčske, debnárske a kolárske výrobky, ale aj ľudový odev, hudobné nástroje a iné. Zakopane, Krupówki 10, tel. (18) 201-52-05, http://www.muzeumtatrzanskie.com.pl/
• Gazdovstvo Korkošovcov v Čiernej Hore, oddelenie Tatranského múzea v Zakopanom – v ktorom je ukázaná tkáčska, stolárska a kolárska dielňa a náradie na spracovanie ľanu. Czarna Góra, ul. Za górą 86, tel. (do Muzeum Tatrzańskiego), (18) 201-52-05, http://www.muzeumtatrzanskie.com.pl/
• Gazdovstvo Šoltísovcov v Jurgove, oddelenie Tatranského múzea v Zakopanom, prezentuje predmety potrebné v domácnosti, na gazdovstve aj v pastierstve, charakteristické pre spišský región. Jurgów 215, tel. (do Muzeum Tatrzańskiego), (18) 201-52-05, http://www.muzeumtatrzanskie.com.pl/
• Ľubovniansky skanzen – múzeum drevenej architektúry vo voľnej prírode sa nachádza na úpätí Ľubovnianskeho hradu, kde si môžeme pozrieť o.i. kováčsku a stolársku dielňu a mlyn s vybavením. Ľubovnianske múzeum - hrad v Starej Ľubovni, Zámocká 22, tel. + 421 52 432 24 22, http://www.muzeumsl.sk/pl/
• Múzeum liptovskej dediny v Pribyline – skanzen s drevenými budovami z územia Liptova, kde sa nachádza o. i. kolárska, stolárska a kováčska dielňa. Pribylina, tel. 044/5293163, http://www.liptovskemuzeum.sk/
• Múzeum oravskej deniny v Zuberci – kde môžeme navštíviť mlyn, pílu, valchu a  iné budovy patriace kedysi rôznym remeselníkom. Zuberec - Brestová, tel. +421 (0)43/539 51 49, http://www.muzeum.zuberec.sk/
• Kežmarský hrad – expozícia venovaná 40 cechom z obdobia 15.-17. stor. pôsobiacich v Kežmarku a v jeho najbližšom okolí (Ľubica, Vrbov, Ruskinovce, Spišská Belá)

Literatúra

• Antoniewicz W. (red.). Pasterstwo Tatr polskich i Podhala. Wrocław 1966
• Bujak Jan, Garncarstwo w Rabce, Rabka 1964
• Dzieła rąk, umysłu i serca. Tradycyjne umiejętności i rzemiosła w województwie małopolskim, (red.) Andrzej Rataj, Kraków 2005.
• Fryś Pietraszkowa Ewa, Porębska-Kubik Elżbieta (red.), Ginące ludowe rzemiosła i umiejętności, Kraków 2001
• Jackowski Aleksander, Polska sztuka ludowa, Warszawa 2007
• Kopczyńska-Jaworska B., Niewiadomska-Rudnicka M.(red.), Piękno użyteczne czy piękno ginące. Informator o realizacji programu Ministerstwa Kultury i Sztuki "Ginące zawody", Łódź 1887
• Małeta Alicja, Fryś-Pietraszkowa Ewa, Rzemiosło i przemysł wiejski, w: Tylkowa Danuta (red.), Podhale. Tradycja we współczesnej kulturze wsi, Kraków 2000, s. 123-167
• Matlakowski Władysław, Zdobienie i sprzęt ludu polskiego na Podhalu. Zarys życia ludowego, Warszawa 1901
• Nowak Antoni, Pszowska Agnieszka (red.), Spotkanie siedmiu kultur. Pogranicze polsko-słowackie, Nowy Targ 2007
• Paprocka Wanda, Przemysł domowy, rzemiosło i chałupnictwo, w: Etnografia Polski – przemiany kultury ludowej, Warszawa 1976, s. 247-277
• Skuza Zbigniew Adam, Ginące zawody w Polsce, Warszawa 2008
• Trebunia-Staszel Stanisława, Śladami podhalańskiej mody, Kościelisko 2007